Niektoré veci v nás nedozrejú skôr, keď na viac tlačíme.
Ale keď stíšime hlas, prestaneme stále kopať do pôdy a len zalievame, dýchame a veríme semiačku, že rastie v niečo, čo ešte nevidíme, ale čo už žije.

Môžeme zatiaľ ticho trhať burinu okolo, odstrániť, čo mu berie svetlo. Ale nie silou, ale trpezlivosťou.

Nesvietime mu baterkou do zeme, aby sme zistili, či už kľúči. Dôverujeme mu. A dôverujeme pôde.

Zrenie nie je o výkone. Je to vedomý priestor. Sme semiačkom, aj trpezlivým záhradníkom zároveň.

Ako s tým súvisí naša vibrácia? Vysoká vibrácia nie je iba o tom, že sa stále usmievame. Nie je to falošná pozitivita. Je o tom, že sme pravdiví v tom, čo práve je.

Aj keď je to hnev. Aj keď je to beznádej, smútok, bolesť. Je to ticho, v ktorom si trúfneme cítiť všetko. To je naozaj svetlo. Ktoré neoslepuje, je neutrálne a celistvé.

Svetlo totiž nevzniká potlačením tmy, ale jej plným precítením. Nie preto, že tma zmizne, ale preto, že nás už neovláda strachom.

Zrenie je cesta prijatia všetkého, čo v nás žije bez naliehania, bez pretvárky, bez ponáhľania.

A možno práve vtedy, keď si myslíte, že ste úplne stratili smer, niečo vo vás ticho kľúči. Bez slov a tlaku. Ale na dreň pravdivo.