Dnes sa zdá, že pre fungujúci vzťah museli byť takmer odborníkom na psychológiu, rozumieť podvedomým programom, pracovať tak, aby všetci svojimi tieňmi a analyzovať každý impulz.

Pravda však je, že existujú ľudia, ktorí o tom všetkom nič nevedia a napriek tomu dokážu vytvoriť harmonický vzťah. Funkčný vzťah podľa mňa nevzniká z úplného psychologického pochopenia, ale zo schopnosti byť v prítomnosti az emočnej zrelosti.

U ľudí, ktorí síce nemajú všetko vyriešené a nesú svoje tiene, no vedia pozorovať tieto procesy v sebe a nenechať si nimi úplne pohltiť, môže byť hlboký a vyživujúci.

Kľúčová je schopnosť a tiež emočná zrelosť. Schopnosť rozpoznať, čo nám spúšťa reakciu a čo sme schopní priniesť. Nie je nutné zvládnuť každý tieň partnera, len preto, že rozumieme jeho pôvodu.

Po dvadsiatich rokoch sebarozvoja som si uvedomil, že je najdôležitejšie budovať telo vedomia – schopnosť pozorovať seba a svet zvnútra, cez ticho a vnútornú prax.

Nepotrebujeme prečítať niekoľko kníh ani analyzovať každý detail psychologicky, dôležité je vytvárať úseky ticha, kde tento pozorovateľ rastie a ukotvuje sa v našom byte.

Vedomie nám umožňuje vidieť situáciu z nadhľadu a nenechať si nimi pohltiť. Je to náš domov, naše bezpečné miesto, ktoré sa rozvíja meditáciou, pozorovaním a pobytom v prírode. Neznamená to, že musíme všetko pochopiť, aby sme mohli žiť plnohodnotný život.

Múdri ľudia nemusia byť intelektuálni, pretože múdrosť pramení z vedomia. Vzťahy sa nerozvíjajú cez psychologické analýzy, ktoré môžu trvať celé roky bez konca. Skutočné spojenie vzniká, keď bytosti dokážu byť plne v prítomnosti, vidieť svoje bolesti, a kolektívne vplyvy a zároveň zostávajú dve vo vedomí.

Vedomie spája telo, srdce a myseľ. Na jeho budovanie je potrebné ticho, pozorovanie a závislosť od vonkajších stimulov modernej spoločnosti.

Odklon od týchto vonkajších stimulov vytvára silné abstinenčné príznaky, ako pri každej závislosti. Ich prekonanie preto vyžaduje veľkú duchovnú silu a odhodlanie.

Keď však telo vedomia rozvíjame, automaticky nám otvára srdce vo forme súcitu, vidíme a pozorujeme život taký, aký je a máme také veci, aké sú. Vidíme, ako ich naša myseľ stále posudzuje, ale je v nás zároveň vedomie, ktoré túto myseľ vidí a nesúdi ju za to, že súdi:-)

Skutočné vedomie prítomnosti nevzniká z vonkajších podnetov ani z toho, čo si myslím, že by sme mali robiť. Vzniká, keď sa rozhodne byť prítomný tu a teraz, v kontakte so svojimi telom a so svojimi vnútornými procesmi. Neunikáme od nich. Na tejto ceste je dôležité nehodnotiť ani nesúdiť svoje pocity či myšlienky, ale skôr ich vnímať s jasnosťou a otvorenosťou.

Aby sme naozaj zostali v prítomnosti a mali schopnosť vedomia, je užitočná poskytnúť emócie, ktoré uviazli v našom tele z nespracovaných situácií a bránenia prúdenia energie v tele. Dovoľte si ich pustiť bez nadmernej analýzy.

Rovnako je dôležité rozpúšťať mentálne bloky, myšlienkové koncepty a názory, ktoré sú ochranným mechanizmom nášho myslenia a ktoré nám bránia ísť cestou vedomia.

Keď rozpúšťame bloky cez uvedomenie a nie len psychologickú analýzu, stojíme stále viac pevne ukotvení vo svojom tele. A z tejto stability sa potom môžeme uvoľniť do jemnosti.

A práve v tejto jemnosti, ktorú drží jasnosť a stabilitu vedomia, sa otvára hlboký pokoj, vnútorná sloboda a schopnosť plne prežívať hlboké vedomé vzťahy bez toho, aby sme boli dokonalí.